Aby človek porozumel, ako fungujú židovské tradície – napríklad pochovávanie, rituály spojené s prípravou zosnulého alebo symboly nachádzajúce sa na náhrobných kameňoch – je potrebné najprv vedieť, kto vlastne Židia sú. Slovo „Žid“ totiž môže znamenať veľa vecí a jeho význam sa môže líšiť v závislosti od toho, koho sa pýtame. Židovská história je mimoriadne rozsiahla a nedá sa zhrnúť do jednej knihy. Navyše v mnohých prípadoch existujú rozdiely medzi jednotlivými skupinami Židov – aškenázski Židia majú niektoré zvyky, jedlá či tradície odlišné od mizrachim (Židia zo Stredného východu) alebo sefardov (Židia pôvodom z Pyrenejského polostrova)(Chabad, 2019).

Rozdiely existujú aj v rámci samotných Aškenázov: iné tradície majú Židia v USA, iné v strednej a východnej Európe a odlišné sú aj tradície v západnej Európe – napríklad vo Veľkej Británii, Francúzska či Nemecka. Napriek tomu však počiatky judaizmu a základ židovskej identity zostávajú spoločné pre všetky tieto skupiny. Mnohí dnes prirodzene predpokladajú, že najmä aškenázski Židia sú rozdelení na rôzne denominácie. No rôznorodosť existuje aj medzi sefardim a mizrachim — len má iný charakter.

Aškenázim môžeme rozdeliť na ortodoxných Židov, a potom ešte na ďalšie podskupiny, ako sú moderní ortodoxní, haredim (teda Židia, ktorých môžeme charakterizovať ako veľmi tradičných), ďalej existujú aj chasidi a litvish podskupiny. Ďalšie hlavné prúdy medzi aškenázmi sú konzervatívny judaizmus – masorti, ktorý vznikol v 19. storočí v USA ako reakcia na náboženskú reformu, potom existuje reforma alebo progresívny judaizmus a rekonstrukcionizmus (MyJewishLearning, 2024).

U sefardim však nejde o „denominácie“, ale o etnokultúrne a liturgické vetvy – napríklad ladino tradícia, Western Sephardim, marocký sefardizmus (jedna z najstarších židovských komunít v Severnej Afrike a zároveň jedna z najstarších židovských komunít vôbec pochádza práve z Maroka) (Sephardicu, n.d.), alebo východný sefardizmus (Sephardicu, n.d.).
Podobne aj mizrachim nie sú denomináciou, ale geograficko-kultúrnou vetvou Židov (Sepharditoolkit, 2024). Sem patria irackí Židia (tzv. Babylonian Jews), jemenskí Židia – Teimanim – a ďalšie komunity Stredného východu. Mizrachim teda majú svoje korene v Severnej Afrike, na Blízkom východe a v regióne Kaukazu (EBSCO, 2025).

Pre lepšie porozumenie teda platí: aškenázim, sefardim a mizrachim nie sú denominácie, ale etnokultúrne a liturgické skupiny židovského národa. Aškenázim majú rozvinuté náboženské denominácie (ortodoxní, konzervatívni, reformní, rekonstrukcionisti), zatiaľ čo sefardim a mizrachim majú odlišnosti najmä kultúrne, nie denominácie v modernom západnom zmysle.

A samozrejme, že existuje ešte jedna etnokultúrna skupina, na ktorú mnohí zabúdajú, a tou je Beta Israel, tzv. etiópski Židia, ktorí majú vlastnú liturgickú tradíciu, vlastné náboženské autority (kesim) a dlhé dejiny izolovaného vývoja. Beta Israel má vlastný jazyk (ge’ez/amharčina) a jedinečné tradície, dokonca jeden s ich festivalov Sigd je narodnym sviatkom v Izraeli. (MyJewishLearning, 2024; Britannica, 2025) Niektorí ich zaraďujú medzi východných Židov, čo nie je správne: nie sú to východní Židia, nie sú to misrachim — sú to Beta Israel, teda samostatná etnokultúra v rámci celosvetového židovstva.

Okrem štyroch medzinárodne uznávaných židovských etnokultúr existujú aj ďalšie skupiny, ktoré nie sú mainstreamové a nie sú oficiálne uznávané štátom Izrael. Ide o komunity s neúplnou historickou kontinuitou alebo synkretické skupiny, ktoré si nárokujú židovskú identitu, no rabinát ich neuznáva. Patria sem napríklad Bene Menashe z Indie a Mjanmarska, ktorých Izrael uznáva iba ako potenciálnych konvertitov, nie ako etnických Židov (Jewish Virtual Library, 2024). Ďalšou skupinou sú Bene Ephraim, tzv. Telugu Jews, ktorí nevykazujú historickú židovskú kontinuitu a nie sú uznávaní rabinátom (MyJewishLearning, 2024). Často uvádzanou skupinou sú aj Lemba zo Zimbabwe a Južnej Afriky, ktorí síce majú doložené genetické prepojenie na kohenskú líniu, no halachické znaky identity chýbajú, preto nie sú taktiež uznaní ako Židia (Encyclopaedia Britannica, 2024). Podobne su na tom aj Abayudaya z Ugandy ktorí sice prešli konverziou v 20. storočí a uznáva ich konzervatívny judaizmus, nie však izraelský rabinát (Jewish Virtual Library, 2024). Medzi neuznané komunity patria aj Kaifeng Jews z Číny, ktorých dnes tvoria izolované rodiny bez kontinuálnej rabínskej tradície (MyJewishLearning, 2024). Dalsou neuznávanou skupinou sú aj Dönmeh, nasledovníci Šabtaj Cviho z Osmanskej ríše, ktorí kombinujú judaizmus a islam a nie sú považovaní za súčasť židovského národa (Encyclopaedia Britannica, 2024). No a samozrejme ani hnutie Black Hebrew Israelites v USA, ktoré má ideologický a nie historický základ, nie je uznané ako židovská komunita.


Židia (hebr. Yehudim) sú teda etnicko-náboženská komunita, ktorej pôvod siaha do starovekého Izraela a Júdska. Ich dejiny sú doložené minimálne od 2. tisícročia pred n. l. a židovské náboženstvo – judaizmus – je najstarším existujúcim monoteistickým náboženstvom (Encyclopaedia Britannica, 2024). No mnoho ľudí môže povedať, že nie, Židia nie sú etnikum, sú len náboženstvom – teda Európania, ktorí veria v judaizmus, alebo Arabi veriaci v judaizmus atd. No tu musíme dať pozor, lebo otázka znie: čo je etnikum?

etnikum – „spoločenstvo ľudí rovnakého pôvodu, ktoré spája spoločná kultúra, jazyk, historické vedomie alebo iné znaky.“ (JÚĽŠ SAV, 2025)

Táto definícia jednoznačne a na sto percent prislúcha národu Židovskému, lebo je to spoločenstvo ľudí rovnakého pôvodu a spája ich rovnaká kultúra, jazyk – teda hebrejčina – a majú aj rovnaké historické povedomie. No ale nie každý Žid je rovnaký. Sú Židia etnickí – teda Židia, ktorí majú etnický pôvod, no nemusia hneď byť nábožensky založení – a potom je tá ďalšia skupina, a to sú Židia, ktorí sú aj nábožensky založení. Ale nie spoločnosť určuje, kto je Žid a kto Žid nie je. Určuje to halacha – teda náboženský zákon.

V slovenčine sa používa duálna forma písania s malým alebo veľkým počiatočným písmenom. Teda keď chceme vyjadriť národnostnú konotáciu, píše sa veľkým, a keď náboženskú, tak malým písmenom (Franek, 2020, s. 8). Co potvrdzuje teóriu že sa jedna o etnicko-náboženskú skupinu ľudí – teda etnickú skupinu ľudí – ľud, národ. 

Okrem iného, aby sme presne vedeli porozumieť judaizmu, musíme pochopiť, o čo sa judaizmus opiera. Kresťania alebo moslimovia by to nazvali Starý zákon – teda niečo, čo je základom judaizmu, prvá časť kresťanskej Biblie. No v judaizme pojem Starý zákon neexistuje, alebo lepšie povedané, tento pojem v judaizme nepoznáme. Tanach je hebrejská Biblia, autoritatívny kánon judaizmu. Pozostáva z dvadsiatich štyroch kníh rozdelených do troch častí: Tóra (Zákon), Proroci a Spisy (Jewish Virtual Library, 2025).
 
Teda definícia je nasledovná:

Tanach (hebrejsky: תנ״ך) je kánon židovských posvätných písiem.
Názov je akronym troch hlavných častí:

T – Tóra (תורה) – Učenie / Zákon
5 kníh Mojžišových

N – Nevi’im (נביאים) – Proroci
Skorší a neskorší proroci

K – Ketuvim (כתובים) – Spisy
Žalmy, Príslovia, Kroniky atď.

Tanach ako taký nevznikol naraz, alebo lepšie povedané, nebol napísaný súčasne ako jeden súvislý text, ale bol tvorený postupne počas približne 1100 rokov. Teda súčasná podoba Tóry trvala niečo okolo 700 rokov a je tradične daná Mojžišovi (cca 13.–12. stor. pred n. l.) a prvá stabilná podoba bola cca 500–400 pred n. l., Nevi’im – kánon prorokov – bol uzavretý okolo 200 pred n. l. a trvalo to asi 800 rokov, Ketuvim – Spisy – sa zase spájajú s rabínskou érou po roku 70 n. l. a úplné uzavretie je pravdepodobne niekde okolo 90–100 n. l., teda trvanie je niečo okolo 1100 rokov. Takže v plnom hlase môžeme povedať, že Tanach trval niečo okolo 1100 rokov. 

Počiatky judaizmu – Abrahám

Všetko sa začína Abrahámom, ktorý je praotcom židovskej, kresťanskej aj islamskej náboženskej tradície. Podľa Tóry sa Hospodin Abrahámovi zjavil pravdepodobne v období 1800–1700 pred n. l. (Jewish Virtual Library, 2024) a dal mu jasný príkaz:
„Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho rodiska a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“
(Sefaria, n.d, Genesis 12:1)
 
וַיֹּאמֶר יְהוָה אֶל־אַבְרָם לֶךְ־לְךָ מֵאַרְצְךָ וּמִמּוֹלַדְתְּךָ וּמִבֵּית אָבִיךָ אֶל־הָאָרֶץ אֲשֶׁר אַרְאֶךָּ
 
Abrahám poslúchol a s rodinou odišiel do Kanaánu, krajiny, ktorú Hospodin prisľúbil jeho potomkom. Týmto momentom sa začína historický vývoj židovského národa. Hospodin Abraháma skúšal, a jednou z najťažších skúšok bola požiadavka, aby obetoval svojho syna Izáka. Abrahám sa podriadil Hospodinovej vôli, no Hospodin ho v poslednej chvíli zastavil a namiesto syna obetoval baránka (Sefaria, n.d., Genesis 22). Izákov syn Jakob neskôr – po tom, čo sa podriadil Božej autorite a zápasil s anjelom – dostal nové meno Izrael (Lipták & Isenberg, 2006, s. 7). Jeho synovia Rúben, Šimeón, Lévi, Júda, Dan, Naftali, Gád, Ašer, Jissachar, Zebulun, Jozef a Benjamín sa stali praotcami dvanástich izraelských kmeňov, ktoré tvoria základ etnického pôvodu židovského národa.

Egypt

Praotcovia judaizmu sú Abraham, Izák a Jakob. Príbeh Abraháma sa podľa Tóry odohráva v oblasti Mezopotámie, pravdepodobne v období 1800–1700 pred n. l., kde podľa biblického textu dostal príkaz od Hospodina, aby opustil svoju zem a vydal sa do Kanaánu (Sefaria, n.d., Genesis 12:1; Jewish Virtual Library, 2024). Neskôr sa dejiny Abraháma, Izáka a Jakoba odohrávajú už v Kanaáne, kde sa začína formovať izraelský národ. Podľa knihy Genesis sa Jakobov syn Jozef stal terčom žiarlivosti svojich bratov, ktorí ho predali obchodníkom smerujúcim do Egypta (Sefaria, n.d., Genesis 37).

V Egypte sa Jozef postupne dostal do služieb faraónovho dvora a napokon ho faraón ustanovil za správcu nad celou krajinou (Sefaria, n.d., Genesis 41; Jewish Virtual Library, 2024). Tento biblický opis korešponduje s historickými predstavami o vysokých administratívnych funkciách, ktoré v Egypte zastávali cudzinci v obdobiach klimatických a hospodárskych kríz (Jewish Virtual Library, 2024). Biblický text uvádza, že v Kanaáne vypukol sedemročný hladomor. Jakobova rodina – približne 70 osôb – odišla do Egypta, aby si zabezpečila obživu (Sefaria, n.d., Genesis 46). Faraón im povolil usadiť sa v oblasti Gošen, úrodnom regióne v delte Nílu (Sefaria, n.d., Genesis 47).

Podľa knihy Exodus sa potomkovia Izraela v Egypte postupne rozmnožili na veľkú komunitu (Sefaria, n.d., Exodus 1:7). Po nástupe novej dynastie boli Izraeliti považovaní za politicky nebezpečnú skupinu (Sefaria, n.d., Exodus 1:8–10). Tento motív zodpovedá reálnym procesom v starovekom Egypte, kde pri výmene dynastií často dochádzalo k zmene politiky voči semitským skupinám obyvateľstva  (Loktionov, 2023). Egyptské pramene opisujú skupiny „’Amu“ alebo „Habiru“, ktoré vykonávali ťažké práce pre štát (Waterhouse, 2001). Izraeliti teda boli podrobení núteným prácam.

Biblický údaj o 430 rokoch pobytu v Egypte (Sefaria, n.d., Exodus 12:40; citované v Jewish Virtual Library, 2024) je predmetom diskusie. Moderná biblická a archeologická veda považuje za pravdepodobné, že išlo o viacero migračných vĺn počas 18.–13. stor. pred n. l., a nie o nepretržitý štyristoročný pobyt (Glatt-Gilad, 2016).

Z Egypta vyslobodil Izraelitov Mojžiš, ktorého pôsobenie sa tradične kladie približne do 13.–14. storočia pred n. l. (Encyclopaedia Judaica, 2024). V judaizme je Mojžiš považovaný za najvýznamnejšiu osobnosť židovských dejín (Lipták & Isenberg, 2006, s. 7), prostredníctvom ktorej Izrael prijal Tóru a s ňou spojených 613 micvot. Medzi nimi sa osobitne zdôrazňuje Desatoro (Sefaria, n.d., Exodus 20). Na pamiatku vyslobodenia z Egypta si Židia dodnes pripomínajú sviatok Pesach – Chag ha-Pesach, nazývaný aj Sviatok slobody.

Kráľ David

Kráľ David je postava známa nielen v judaizme, ale aj v kresťanstve a islame. Jeho pôsobenie sa tradične kladie približne okolo 1000 pred n. l. Podľa odborných zdrojov bol David ten, kto dobil Jeruzalem, ktorý sa predtým nazýval Jebus (Hirsch, E. G., Seligsohn, M., Schechter, S. and Ginzberg, L., n.d.). Po dobytí mesto rozšíril, opevnil a urobil z neho hlavné mesto izraelského kráľovstva. Pred Davidom vládol Izraelitom kráľ Saul, ktorý je považovaný za prvého kráľa Izraela až po ňom prevzal vládu David a neskôr jeho syn Šalamún, ktorý dal postaviť Prvý chrám na vrchu Moria, mieste spájanom s príbehom obetovania Izáka (Lipták & Isenberg, 2006, s.8). Po Šalamúnovej smrti sa kráľovstvo rozdelilo na Severné (Izrael) a Južné (Júdsko) približne okolo roku 930 pred n. l. (Encyclopaedia Britannica, 2025). Názov Júdsko → Judea je pôvodom dnešného slova Žid (angl. Jew). Júdske kráľovstvo pretrvalo dlhšie než Izrael, až kým sa nestalo terčom babylonskej expanzie.

Babylon a zajatie

V roku 586 pred n. l. babylonský kráľ Nebukadnesar II. dobyl Jeruzalem a zničil Prvý chrám. Pre židovský národ to znamenalo začiatok babylonského zajatia, počas ktorého bola veľká časť obyvateľstva odvlečená do Babylonu ((Encyclopaedia Britannica, 2025). V období exilu sa posilnil dôraz na štúdium Tóry, modlitbu a zachovávanie identity mimo vlastnej krajiny, čo sa v židovskej tradícii považuje za začiatok formovania neskoršieho rabínskeho judaizmu (Jewish Virtual Library, 2024). V roku 539 pred n. l. Perzská ríša pod vedením Kýra Veľkého dobyla Babylon a vydala edikt umožňujúci Židom návrat do Judei a obnovu chrámu (Sefaria, n.d., Ezra 1). Výstavba Druhého chrámu začala v roku 520 pred n. l. a bola dokončená v roku 515 pred n. l. (Encyclopaedia Judaica, 2024).

Rimania a zničenie Druhého chrámu

V roku 63 pred n. l. prevzala Judeu Rímska ríša. Rím formálne ponechal Židom náboženskú slobodu, no zaviedol politické a daňové obmedzenia, ktoré spôsobovali narastajúcu nespokojnosť obyvateľstva (Encyclopaedia Judaica, 2024). Situáciu zhoršovala aj korupcia miestnych elít a zásahy do náboženských práv. To vyvrcholilo v Prvej židovsko-rímskej vojne (66–73 n. l.), ktorá skončila zničením Druhého chrámu v roku 70 n. l. rímskym vojvodcom Titusom (Sefaria, 2024, Lamentations; Encyclopaedia Judaica, 2024). Po potlačení ďalších povstaní — vzbury Kitosa (115–117 n. l.) a povstania Bar Kochbu (132–135 n. l.) — Rimania prijali sériu represívnych opatrení: zakázali Židom vstup do Jeruzalema, premenovali Judeu na Provincia Syria Palaestina a mnohých Židov deportovali alebo prinútili k presídleniu (Encyclopaedia Judaica, 2024). Tieto udalosti zásadne prispeli k vzniku a rozšíreniu židovskej diaspóry, ktorá trvala až do obnovy štátu Izrael roku 1948.

Text: Hiro MJ Richter



Upozornenie: Tento text je autorským dielom chráneným zákonom o autorských právach. Kopírovanie, šírenie alebo ďalšie použitie celku či podstatných častí nie je povolené bez predchádzajúceho súhlasu autora. Kratšie ukážky je možné použiť len s riadnym uvedením zdroja.